Stretnutie č.1



Keď sme sa zamilovali a chodili sme spolu, väčšinou sme videli na tom druhom iba tie dobré veci. Vedeli by sme o ňom povedať veľa vecí, ktoré si na ňom ceníme. Tie, ktoré sa nám nepáčia sme nevideli a nechceli sme mu ich priznať. Po svadbe sa realita zmenila a ako tak vnímam manželstvá, ktoré spolu žijú dlhšie, veci, ktoré si na druhom ceníme zrazu nevieme nájsť a naopak, toho zlého je na našom partnerovi akosi priveľa. Čo je ale horšie, stáva sa nám, že najvhodnejším časom kedy povedať svojej polovičke, čo urobila zle, alebo čo neurobila je v čase, keď sme s návštevou. Vieme to povedať s dávkou sarkastického humoru tak, že partner nemá šancu niečo na to povedať a ak sa nechce pred návštevou hádať, tak zostane ticho niekde v zákope kuchyne. Takto to robíme my muži. Ženy zase povedia o chybách svojho muža priateľkám. Nemôžem im vyčítať, že tak robia. Potrebujú to niekomu povedať, aj keď je to niekedy povedané tým štýlom, že manžela vykreslí ako toho najhoršieho človeka na svete. A možno to tak ani nie je. Možno.

Bol raz jeden muž, ktorého vytáčalo správanie jeho ženy, pretože ona nikdy nezatvárala šuflíky. Vždy, keď niečo vyberala v kuchyni, alebo v izbe, alebo v obývačkovom stole, alebo kdekoľvek, kde boli šuflíky, nechala ich otvorené. Muža to vytáčalo a mnohokrát sa kvôli tomu pohádali. Skúšal to svoju manželku naučiť podobrom i pozlom. Stále jej to pripomínal. Tiež jej v niečom robil napriek. Neskôr sa snažil nevšímať si to. Modlil sa aby sa to zmenilo. Nahnevaný zatváral všetky otvorené šuflíky a žena sa nemenila. Nech robil čo robil nezmenil ju. A tak po dlhom, dlhom čase pochopil, že manželku nezmení a prestal s tým bojovať. Prestal byť z toho nervózny, prestal na ňu nadávať a miloval ju za jej dobré veci.

Čítal som raz taký príbeh a mám ho veľmi rád. Je o tom ako manželia išli vŕtať dieru do steny. Žena si zobrala vysávač, aby ho držala mužovi pod vŕtačkou, keď bude vŕtať. Muž čakal, kedy žena začne vysávať a žena čakala, kedy muž začne vŕtať. A tak sa po chvíli čakania začali obaja smiať. O pár dní išli na návštevu k priateľom a počas rozhovoru spomenuli aj túto svoju príhodu. Dokonca aj počas rozprávania sa smiali. Priatelia si to celé vypočuli a zostali smutní. Priznali sa, že oni pred časom tiež zažili rovnakú situáciu, len s tým, že sa nesmiali, ale neskutočne sa pohádali. Každá situácia môže mať rôzne reakcie. Je len na nás, ako zareagujeme.

Dôležité na tom celom je asi to, aby sme si problémy, ktoré nás trápia rozobrali medzi sebou vo dvojici. Muž a žena. Manžel a manželka. Aby sme sa rozprávali o tom ako prežívame jednotlivé situácie, ako sa cítime, čo sa nám nepáčilo a prečo. Možno sa aj kvôli tomu pohádať, ale vyriešiť si to v prvom rade sami doma. Potom nebudú mať ženy potrebu rozprávať o tom iným  a muži nebudú sarkastickí pred návštevami. 

Veľa šťastia priatelia

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Pravidlá slušného správania sa pre žiakov strednej školy

Ako si vybrať svadobného fotografa

Prečo mám rád túto fotku 1