Opilec

Bol piatok a s kolegom Mirom sme prišli na vlakovú stanicu o pár minút skôr ako má vlak odchod. Ako vždy keď príjdeme skôr aj vtedy si dal Miro ešte jednu cigaretku vedľa stance. O kúsok ďalej sa o múr opieral na mol opitý chlapík. Rozprávať ešte vedel, ale chodiť už nevládal. Prešiel pár krokov a zvalil sa do kopy snehu odhrnuteho z chodníka. Akurát prišiel vlak z Bystrice. Ľudia okolo neho prechádzali, akoby bol neviditeľný. Hovoril som Mirovi, že mu určite nik nepomôže, pretože psychológia davu funguje perfektne a každý radšej hodí vinu na druhého. Aj tak bolo. Najlepšie na tom celom bolo to, že v tom čase išli okolo na aute mestský policajti. Zakýval som na nich a ukázal som im, že tam na zemi niekto leží. Pozreli sa naň a odišli preč. Popravde sme od nich čakali niečo takéto, ale viacmenej zo srandy. Kto mu má pomôcť, ak nie policajti. Aká je ich úloha v meste, ak nie pomáhať ľuďom, aj keď možno tí ľudia nie sú v triezvom stave. Smutné. Miro dofajčil. Prišli sme k ležiacemu a zodvihli sme ho na nohy. Opreli sme ho o stenu a šli sme na vlak, ktory už vchádzal do stanice. Viac sme už preňho urobiť nevedeli. Jeden dobrý skutok. Krásne na takýchto skutkoch je ich reťazová reakcia. A tak som po ceste z vlaku ešte pomohol jednej starej pani s paličkou prejsť po chodníku na ktorom sa dosť šmýkalo. A zrazu som mal krásny deň.