Školský bolg

Nechcel som písať blogy o škole a školstve a aj keď sa bude zdať, že tento blog je o školstve, nie je to tak. Budem iba vychádzať zo školského prostredia. Nebude ani o mojich žiakoch, ktorým som triedny, ale bude sa ich týkať. Pracovne by som tento blog nazval, že je o nevýchove a strate zdravého rozumu a slušnosti u dnešnej generácie teenagerov.

Začnem asi prvou skúsenosťou a momentom, ktorý sa často u nás opakuje. Na škole máme kabinetný systém. Nazvime to tak a vysvetlím vám o čo ide. V podstate máme na škole niekoľko kabinetov, kde spolu sedí niekoľko učiteľov. Napríklad my sme štyria učitelia, ktorí nie všetci učia každú hodinu, ale veľmi často sa stáva, že sa stretávame vo svojom kabinete. Najčastejšie sa to deje cez prestávky. To je čas medzi skončenou hodinou a hodinou, ktorá bude nasledovať a väčšinou má trvanie 5 až 10 minút. Vtedy učiteľ zájde do svojho kabinetu, aby si zložil veci z ukončenej hodiny, na 15 sekúnd si sadol, ponadával si na žiakov, odpil si z kávičky, zbalil si veci na ďalšiu hodinu a vypadol ju odučiť. Ak má šťastie, tak si stihne odskočiť aj na WC. Ak šťastie nemá, musí vydržať. Nie ako drzé decká, ktoré sa 5 minút po začatí hodiny pýtajú na záchod a ktoré čakajú, že budete taký nevycikaný milý a empatický a pustíte ich.

Niekedy, dosť často ale situácia v kabinete vyzerá takto: (budem to písať z môjho pohľadu, vlastne ako celý blog) prídem do kabinetu, odložím učebnicu, poznámky, papier so známkami, sadnem si a v tom niekto zaklope na dvere. Ak sme v kabinete viacerí, niekto sa musí podujať na to, aby otvoril dvere. To už vieme, že za dverami stojí niekto, kto evidentne nevie čítať, pretože máme na dverách vo výške očí priemerne vysokého žiaka strednej školy, nalepený papier s prosbou, aby nám nikto cez prestávku neklopal na dvere. Za dverami stojí niekto. A teraz by som chcel žiakov stojacich za dverami rozdeliť do niekoľkých kategórií. Všetky kategórie majú spoločnú vlastnosť, že nevedia čítať, ale teda delia sa na prvú skupinu:

1) Nazvime ich tanečníci. Učiteľ otvorí dvere a v nich stojí žiak/žiačka, ktorá sa podivne pohybuje smerom sprava doľava a zľava doprava, alebo zhora nadol, prípadne naopak a naťahuje krk do nadľudských dĺžok. Rozprávať nevie, iba tancovať a po tanci zamrmle niečo v zmysle "aha, nie je tu". A zmizne. Myslím, že na túto kategóriu má najväčšie šťastie Peťo.

2) Druhá kategória vie rozprávať, a to rýchlo a k veci. Asi vedia, že máme málo času, (alebo majú málo času oni, pretože idú f...ť, ale brána je zavretá) takže hneď po otvorení dverí povedia: "Je tu Glončáková?", alebo "Je tu Golha". Ak tam nie sme, tak vopchajú vo dverách stojacemu učiteľovi do ruky nejaký papierik a so slovami "Dajte jej toto na stôl" zmiznú. Je to z ich strany rýchly proces, ale nás to dokáže rozhodiť tak, že nielen že zabudneme, čo máme učiť, ale aj kam máme ísť učiť a kto vlastne som?

3) Tretia kategória (valcovači, alebo neriešiči) sú žiaci, ktorí neriešia a nevnímajú učiteľa vo dverách a rovno sa rozbehnú za tým učiteľom, za ktorým prišli a nezaujíma ich, či má na nich čas, alebo nemá na nich čas. Oni sú predsa tí najdôležitejší ľudia na Zemi. Inak, ak sa im učiteľ stojací vo dverách neuhne, tak ho jednoducho prevalcujú. Veď načo tam stojí, somár jeden, im v ceste.

4) Posledná skupina sú žiaci, ktorí chodia klopať cez hodinu. To znamená, že sa s nimi stretne iba učiteľ, ktorý si práve užíva voľnú hodinu a s kávičkou v ruke si zapol film, alebo facebook, pretože nevie, čo by od toľkej nudy robil. Táto posledná kategória žiakov nevie pochopiť, ako je to možné, že učiteľ, ktorého hľadajú sa nenachádza v kabinete, ale niekde učí. Ak sa aj prinúti, aby to pochopil chce od vás vedieť, kde ten učiteľ učí. Ste normálni? Ja neviem ani svoj rozvrh. Keby som ho nemal vyvesený na nástenke pred očami, tak neučím. Nieto ešte aby som vedel rozvrhy iných učiteľov. A vôbec, kolega učiteľ učí, tak ho nemáš čo otravovať. Najhoršie na tejto kategórii je to, že počas hodiny sú schopní prísť aj tri krát. Lebo im nepoviete, že kolega učiteľ učí a oni nevedia, že hodina má 45 minút a jej začiatok a koniec určuje zvonenie. Aj keď tu študujú už štvrtý rok.


Na tomto mieste sa asi pýtate, kedy teda majú za učiteľom tí žiaci prísť? Nikdy. Načo by za nami chodili. Nemajú nás čo otravovať. My ich tiež cez prestávky neotravujeme s hlúposťami. Ale nie. Teraz budem trochu vážny. Sú viac menej tri prípady, prečo za nami žiaci chodia. Priniesť nám ospravedlnenku, ktorú si ja chodím do triedy brávať každý deň okrem piatku v čase obednej prestávky, presnejšie v čase okolo 12:25 až 12:30. Druhý prípad je že nám idú priniesť nejakú úlohu, ktorú mali priniesť na hodinu, ale z nejakého dôvodu ju tam nedoniesli. Toto je veľmi zvláštne, lebo sú prípady žiakov, ktorí prinesú kresbu, maľbu, úlohu z písma a vôbec im nedochádza, že tú hodinu, na ktorú to majú priniesť idú mať práve teraz, za dve minúty. Tretí prípad je priepustka, pretože musia odísť a bez priepustky to nejde. A tento prípad by som akceptoval a myslím si, že aj moji kolegovia v kabinete, ale robí sa to takto milí naši žiaci (ak toto niekto z vás vôbec niekedy bude čítať): Zaklopete na dvere kabinetu a čakáte kým niekto otvorí dvere. Ak sa dvere neotvoria, asi vnútri nikto nie je, alebo vám človek čo je vnútri z nejakého vážneho dôvodu nechce otvoriť. Nemusíte preto klopať druhý krát, počuli sme, že klopete. Ak sa dvere otvoria poviete: "Dobrý deň, prepáčte, že vyrušujem, je tu pán učiteľ/profesor / pani učiteľka/profesorka ..." a pridáte priezvisko učiteľa, ktorého potrebujete. Prízvukujem, že priezvisko, nie krstné meno, pretože krstným menom môžete volať spolužiaka, kamaráta, svojich rodičov a známych, prípadne svoje domáce prašivé zvieratká, ale nie svojich učiteľov. Ak tam učiteľ, ktorého hľadáte nie je, alebo je a vybavili ste si, čo ste potrebovali poviete toto: "Ďakujem, dovidenia.", alebo "ďakujem veľmi pekne, dovidenia", alebo "ďakujem, mohol by som pre vás niečo urobiť?" a odídete na hodinu, alebo kam len chcete. Vy ste si vybavili, čo ste potrebovali a my sme šťastný, že aspoň niekto na škole sa ešte v tejto dobe vie správať slušne. A deň bude krajší, učitelia milší a verím, že žiaci budú mať lepšie známky. (To posledné asi nie, ale tak sranda musí byť.)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Pravidlá slušného správania sa pre žiakov strednej školy

Ako si vybrať svadobného fotografa

Prečo mám rád túto fotku 1